Obyvatelia podpolianskych obcí sa už po tretíkrát stretli na proteste, aby kompetentným a najmä banskému úradu ukázali, čo si myslia o pripravovanej ťažbe zlata na Bielom vrchu pri Detve.

Prvý protestný pochod sa uskutočnil v apríli, druhý v septembri a tretí v decembri tohto roka. Dôvodom je absolútne ignorovanie vôle občanov zo strany ťažobnej spoločnosti a kompetentných orgánov. Nielenže existuje petícia proti ťažbe zlata metódou kyanidového lúhovania na Bielom vrchu, ktorá obsahuje vyše 11 tisíc podpisov, ale v celom procese je akosi veľa prešľapov, ktoré sa zamietajú pod koberec. Stačí spomenúť niektoré:

Minulý rok bol do územného plánu Detvy začlenený dobývací priestor, aj keď v tom období ešte žiadny dobývací priestor určený nebol. Až keď sa ozvali okolité obce a aktivisti, ktorí rázne namietali proti takejto úprave územného plánu, architekt sa vyjadril, že dostal zlé podklady. Úsmevné. V týchto podkladoch sa už priamo rátalo s dobývacím priestorom (ktorý je obchodovateľný a priamo vyčlenený na ťažbu) a boli mu prispôsobené aj komunikácie. Či to bol zámer, nenápadný pokus oklamať ľudí alebo chyba, o tom nech si čitateľ urobí názor sám.

Druhé prekvapenie prišlo v podobe vylúčenia občianskeho združenia z konania o určenie dobývacieho priestoru. Inými slovami, združenie nemohlo namietať, argumentovať, hájiť záujmy občanov, pretože na to rozhodnutím Hlavného banského úradu v Banskej Štiavnici a Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici nemalo nárok.  Krajský súd žalobu uznal a združenie sa stalo opäť súčasťou celého procesu. Ale len na papieri… Právo byť účastníkom konania je združeniu upierané dodnes.

Aj napriek protestom, petícii, nesúhlasným stanoviskám zúčastnených strán, dokonca aj samotného mesta Detvy bol nakoniec dobývací priestor ťažobnej spoločnosti určený! A akoby to nestačilo, krátko po tom sa v slovenskej komerčnej televízii objavila reportáž, ktorá zaváňala tendenčnosťou. V úvode moderátorka uviedla, že určenie dobývacieho priestoru je pozitívnym signálom, že sa na Slovensku ťažiť bude. Pripomenula, že ZA  ťažbu sú členovia slovenskej akademickej obce a odborníci z praxe. To, že PROTI je celé Podpoľanie, samosprávy, občianske združenie, strojárske spoločnosti a rad ďalších, však už v papieroch nemala. Následne odznela reportáž o pozitívnom príklade ťažby z Turecka, kde iná spoločnosť musela zlomiť odpor miestnych a následne začať ťažiť. Z odľahlého kúta zeme sa odrazu stalo prosperujúce miesto pre život, kde aspoň jeden člen rodiny pracuje v bani, všetci sú spokojní, šťastní a žiadne mínusy ťažby v súčasnosti nevidia. Poetické.

Tí duchaprítomnejší si klikli na stránku slovenskej ťažobnej spoločnosti, ktorá v svojich oznamoch informovala o expedícii v Turecku, ktorej sa zúčastnila „skupina novinárov“. A aj ten zo spomínanej televízie. Čo z toho vyplýva? Že ťažobná spoločnosť vzala našich novinárov do tureckej bane (čo televízia akosi zabudla spomenúť) a onedlho už bola na svete vyslovene pozitívna reportáž, kde nie je ani zmienka o škodlivosti kyanidu a negatívach ťažby. Nikoho z neobjektívnosti a korupcie neobviňujem, ale takto načasované odvysielanie reportáže bolo buď pichnutím do osieho hniezda alebo len neuvedomelým počinom tvorcov. Ťažobná spoločnosť sa na sociálnej sieti vyjadrila, že každý zo zúčastnených novinárov mal právo reportáž spracovať, ako on chcel. A bola by hlúposť očakávať len pozitívne reportáže ako výmenu za účasť na tomto výlete, resp. expedícii.

Po tomto všetkom sa nikto nemôže čudovať, že sa Podpoľanci opäť vybrali do ulíc. Tentoraz nie pred sídlo ťažobnej spoločnosti, ale pred banský úrad, ktorý určil ťažiarom dobývací priestor. Vysokou účasťou (v médiách sa pohybuje od 800 do 1500 ľudí) jasne vyjadrili, čo si o počínaní našich úradov myslia. Že nedovolia, aby sa takto obchádzali ich práva a možnosť nakladať s vlastným územím podľa svojej vôle. Čo ma však vyslovene rozčúlilo, bola správa, ktorá sa bezprostredne po štrajku objavila v médiách.

Tá informuje o zorganizovanom „mítingu“…..

Odhadom 800 až 1 000 ľudí prišlo na míting pred budovou Obvodného banského úradu, ktorý zorganizovali občianski aktivisti, odborári a obyvatelia obcí Podpoľania.

Biely vrch, vľavo od strojární, f: Tomáš Belko