Slovo Bratislava sme krátko pred štátnicami používali takmer ako nadávku. Snívali sme o dobre zaplatenej práci v našom malom univerzitnom mestečku a západ brali ako skutočne najposlednejšiu možnosť.
O to absurdnejšie vyznelo stretnutie po promóciách, kedy sme na intráku v Mlynskej doline skonštatovali, že sme sa sekli. Hriňovčanka, Žilinčanka, Žarnovičanka a Stropkovčanka. Sedeli sme nad fľašou divného mydlového alkoholu a utešovali sa tým, že to vôbec nie je zlé. A že popri práci sme si strašiaka Blavu ani nestihli pustiť k telu.
Ani po niekoľkých mesiacoch nie som s Bratislavou najlepšia kamarátka. Ale znášame sa. Občas ma prefacká a rozplače, inokedy pozve pod hviezdy a rozosmeje.
Preto mi dovoľte, aby som vás previedla hlavným mestom. Ja, Stredoslovenka.
1. Bratislava je zmes nekritických ľudí. Presne toto mi napadlo, keď som púšťala do autobusu staršiu pani v krikľavo ružovom oblečení. Ružové silonky a trblietavú čelenku by som vzhľadom na jej vek hodila do najbližšieho koša a išla sa prezliecť. Aby som sa ostatným neobjavovala v snoch.
Ľudí s obdivuhodne nekonvenčným vkusom sú tu stovky. Stretávam ich každodenne. Kým spočiatku som mala problém odtrhnúť od nich oči, dnes by mi nejaký ten úlet na ulici chýbal. A skvosty, ktoré by som v rodnom meste nechala ležať vo výklade (lebo farba, lebo strih, lebo zadok), si tu pokojne obliekam. Nikto na mňa nestriehne a pre žiadnu klebetu nie som dosť dobrá. Nech by som mala rozpárané nohavice hoci na zadku a trčal by mi z nich kaktus. Oslobodzuje ma to a týchto „nekritických“ ľudí dnes potajomky obdivujem.
2. Bratislava sa ponáhľa. S tempom hlavného mesta stále bojujem. Aj keď ma známa vystríhala, že po roku sa budem za všetkým hnať a neobsedím ani pri čaji, nechcem si to pripustiť. Vadia mi šoféri, ktorí na mňa trúbia na prechode, vadí mi, keď musím zareagovať do dvoch sekúnd. Aj to je veľmi milosrdné, pretože sa očakáva, že na všetko odpoviem hneď.
Preto je pre mňa návrat domov skutočnou dovolenkou. Nepotrebujem bazén, saunu ani masáž, stačí mi posedieť na vzduchu a vnímať ten rozdiel. Je hmatateľný a dokáže ma dojať. Ako ľudia odrazu pomalšie chodia, pomalšie hovoria, nemajú toľko otázok, nechávajú si čas na odpoveď a zdravia sa mi. Na každej ulici, v každom obchode sa nájde niekto, s kým sa mi spája nejaká spomienka. A ja mám dokonca čas si tú spomienku vybaviť.
3. Bratislava je nebezpečná. Tohto pocitu ma nezbaví ani slzák vo vrecku. Aj keď bývam v pokojnejšej časti sídliska s otrasnou povesťou, krátko po príchode ma pod oknami vydesila bitka a vyhrážky. Neskôr spolubývajúcej vykradli auto a denne stretávam akési temné existencie okolo svojho paneláka. Prechádzky počas dlhých zimných večerov radšej prenechávam zaľúbencom a tvrdým chlapom.
4. Bratislava má zeleň. Samozrejme, ako Stredoslovenka si potrpím na lesy, vzduch a ticho. Je naivné myslieť si, že tento luxus dostanem pod oknami aj v hlavnom meste. Napriek tomu sa aj tu dajú nájsť oázy pokoja, ktoré vás vytrhnú z betónu. Nie sú možno na skok a nie sú úplnou samozrejmosťou, ale človek si ich o to viac váži. A vyhľadáva ich.
Som zaťažená na jazerá, mosty a výhľady. Bez nich sa mi neráta nijaká prechádzka a vydrankali si miesto v každom mojom fotoalbume. Po tejto stránke je Blava veľmi štedrá a plná paradoxov. Len niekoľko metrov od hlavnej cesty otvára pohľad na úžasné parky, jazerá, tichých rybárov a nenápadné husi. Zbožňujem prechod z jedného do druhého sveta. Keď sa vytratím z ulice a môžem sa prejsť po lese. Cítim vo vzduchu jeseň a môžem sa dotknúť stromov. A keď ma z toho ticha bolia uši, jednoducho sa otočím a po pár minútach som späť v tej Blave, ktorou rodičia strašia svoje deti.
5. V Bratislave nežijú Blaváci. Nepreháňam. Pôvodných Bratislavčanov, ktorí sa tu narodili, poznám presne štyroch. Možno preto nad nami ohŕňajú nos – alebo si to len domýšľame? A aj keď na veľmi malej vzorke, zistila som, že sú úplne v pohode. Uvažujú rovnako, nie sú vôbec namyslení, nevyvyšujú sa a je s nimi sranda. Tak nech už na mňa nikto nejde s tým, že v Bratislave žijú čudáci. Veď kto je z východu a kto z mesiaca, je tu veľmi ťažké zistiť. Samozrejme, pokiaľ nezačnú rozprávať a nie sú nainfikovaní veľmi svojským prízvukom. Ten nám ostatným často trhá uši. Hlavne keď nám od malička masírujú sebavedomie s tým, že stredoslovenčina je najkrajšia.
A ešte niekoľko postrehov na záver: Aj keď my „cezpoľní“ sme si vždy mysleli, že v Blave je všetko nové alebo do pár dní opravené, nie je to tak. Stačí sa pozrieť na cesty alebo nastúpiť do niektorej električky. A až potom človek zistí, že volať sa hlavným mestom neznamená mať v ruke čarovnú paličku…