Choroba sa prejavovala postupne. Najprv sme sa začali dusiť vlastnou pohodlnosťou a po malých kúskoch vykašliavali nahromadený barový dym. Potom nás rozbolelo nákupmi unavené svalstvo a osudy nádejného ženícha v relácii, ktorú vyhlasujeme za primitívnu, sme sledovali už len z postele. A keď sa zdalo, že je všetko stratené, s nevôľou sme pristúpili k dávkovaniu protilátok. Overených, ale pre nás priveľmi alternatívnych protilátok.

Bujaré seansy s kamarátmi sme presmerovali z barov do prírody. Tešili sme sa zo slnka, popadaných listov, vetrom rozbúraných účesov a … zo vzduchu.

Ak nám v kalendári predsa len svietilo stretko v bare, hlasovali sme za ten tichší. Hluk nás už nejaký ten piatok otravoval a často sme kvôli nemu odchádzali inde.

Začali sme dávať červené karty viacerým „kamarátom“. Omrzela nás ich zaangažovanosť v cudzích problémoch a prílišná aktivita, keď nás mali jednoducho počúvať.

Stopku dostala aj televízia, ktorá nám nemala čo ponúknuť. Absťáku sme sa vyhli svojsky – sadnutím za počítač, notebook či tablet. Uväznenie v displejovom svete sa neskončilo.

Narodeninové oslavy sme stiahli z mesta do našich izieb a záhrad. Dôvod? Ďalšie dva týždne jesť rožky a vodu sa nám nechcelo.

Začali sme si odkladať bločky a šetriť každú mincu. Radšej sme platili presne, rozumej bez tringeltu.

V obchodoch sme trávili čoraz viacej času. Porovnávali sme si šmejdy s ešte väčšími šmejdami a hľadali kvalitu, ktorú si môžeme dovoliť. Prikláňali sme sa k slovenským výrobkom a neobchádzali ani trhy.

A mohla by som pokračovať…

Aj keď očkovanie prebehlo bez komplikácií, choroba sa môže kedykoľvek vrátiť. Recept na pevnú vôľu sme totiž nedostali.